O chatách:
O chatách

Výbava chaty
Spoločenská sála
Fotogaléria chaty a areál
Fotogaléria dvojchata
Fotogaléria chata 9 a ihrisko
Tábory, skupiny
Ceny
Ubytovací poriadok
Kontakt

Video:
Video chaty a
Film o regióne

O okolí:
Okolie
Región
Myjava
Turistika a cykloturistika
Gazdovský dvor
Linky

Informačne:
KODRETA furniture s.r.o.
Výroba kovového nábytku


Gazdovský dvor, Myjava - Turá Lúka

logo

Gazdovský dvor sa nachádza na mieste, kde bol pôvodný gazdovský dvor už v 18. storočí. Leží v peknom prostredí myjavského regiónu vedľa evanjelického kostola v Turej Lúke, ktorá bola osídlená už v 16. storočí. Myjavský región má bohatú históriu a kultúrne tradície. Turá Lúka bola založená v roku 1580 a časom mala dokonca i svoju kúriu, farnosti, notárstvo, významné osobnosti i svoje kopaničiarske osídlenie. Od roku 1980 sa spojila s mestom Myjava a stala sa jej prímestskou časťou.

Gazdovský dvor prezentuje tradičné formy života a bývania v myjavskom regióne. Zrekonštruovaný objekt však nie je iba statickou ukážkou zachovania bývania, tradícií a zvyklostí, ale žije svojim životom poľnohospodárskej usadlosti z rokov 1900 - 1950. Teda v rokoch pred prvou svetovou vojnou až do začiatku kolektivizácie, ktorá neobišla ani tieto miesta.

O Gazdovský dvor sa stará jeho gazda s gazdinou, ktorá každého pocestného pohostí aspoň štamperlíkom, či mastným chlebom. Od jari až do zimy je okolo hospodárstva stále čo robiť. Ovce, kozy, sliepky, zajace a samozrejme pes v búde, voz, sane, rajtár, brány, šečkovica, mlátačka, hrstovačka, hrabačka... to všetko do gazdovského dvora patrí.

A po robote nie je ani o zábavu počas celého roka núdza. Každý sa môže pridať napríklad medzi svadobčanov na tradičnej kopaničiarskej svadbe, zúčastniť sa zabíjačky, fašiangov, veľkonočnej šibačky, majálesu, dožinkov, dupania humna, drápačiek peria, či vyskúšať si varenie slivkového lekváru a slivkových gulí, viazanie myjavských dievčenských ručníkov alebo si obliecť myjavský kroj. Pri tom si môže zatancovať pri kopaničiarskej muzike i okoštovať dobré myjavské pálené.

Na rekonštrukcii Gazdovského dvora sa podieľali domáci obyvatelia spolu s domácimi firmami. Takmer všetok mobiliár v interiéri a exteriéri Gazdovského dvora pochádza z darov obyvateľov Myjavy - Turej Lúky, no i Starej Myjavy, Brestovca, Rudníka, Vrboviec a iných obcí myjavského regiónu. Sú to veci, ktoré prešli ich rukami a prostredníctvom nich tu zostáva i kus ich života.

z_vonku vnutry
gazdovsky dvor myjava gazdovsky dvor myjava

Zabíjačka

Mäso bolo v minulosti zriedkavou súčasťou jedálneho lístka. Jedlo sa predovšetkým na výročné sviatky a pri významných udalostiach v živote rodiny, akými bola svadba, či krstiny alebo ak mali v dome hostí. Prasce chovali v myjavskom regióne takmer na každom gazdovstve.  Keď už malo nad 100 kíl, gazda stanovil deň zabíjačky. Zabíjalo sa v zime, prevažne okolo Vianoc, pretože mäso bolo treba chladiť.

V minulosti nebolo zvykom pozývať ku zabíjačke mäsiara. Gazdovi pri robote pomáhala celá rodina. Väčšinu bravčového mäsa rozrezali na kusy, ktoré potom solili a tradičným spôsobom údili. Robili z neho i klobásky, ktoré tiež vyúdili. Pri zabíjačke nesmela chýbať zabíjačková kaša, ktorá sa robila z vnútorností, jačmenných krúpou, ovaru (vyvarené kosti), upraženej krvi a dochutila sa majoránkou, soľou a korením. Jedla sa poliata masťou s vytopenými oškvarkami. Gazdovia robili aj jaterničky - jelítka, čo boli vlastne črievka naplnené zabíjačkovou kašou. Zo sadla vytápali oškvarky, z ktorých sa neskôr pripravovala oškvarková nátierka.

Na večer, keď už bolo všetko porobené, bývala zabíjačková hostina, ktorú nazývali karmina. Podávala sa zabíjačková kapustnica, zabíjačková kaša poliata vyškvarenými oškvarkami a pečené mäso.

Na karminu zvykli pozývať aj širokú rodinu alebo najbližších susedov, ktorí nepomáhali cez deň pri zabíjačke. Po dobrej robote a hostine bolo všetkým veselo a keď sa pritrafil aj nejaký muzikant, o zábavu nebola núdza. Na záver gazdiná nadelila zabíjačkovú výslužku rodine a rozniesla aj susedom. Však keď bude nabudúce zabíjačka u nich, aj oni im prinesú výslužku.

Príďte sa teda aj vy pozrieť na takúto tradičnú zabíjačku v Gazdovskom dvore. Na karmine ochutnáte tradičné zabíjačkové špeciality a o dobrú zábavu pri muzike bude tiež postarané.

Kopaničiarska svadba

Jednou z najvýznamnejších a najkrajších udalostí v živote človeka je svadba. V minulosti trvala i viac dní a nezaobišla sa bez svadobnej hostiny, pri ktorej samozrejme nesmel chýbať spev, hudba, tanec a veselé svadobné hry.

Svadobné obrady značili prechod dievčaťa a mládenca zo stavu slobodných do stavu manželského. Vykonanie týchto obradov pred svedkami, ako napríklad vydanie nevesty ženíchovi, odobratie venca a pierka (znakov slobodného stavu) a prijatie medzi mužov a ženy, znamenalo právoplatné uzavretie manželstva.

Právo zúčastniť sa svadobnej zábavy mali v minulosti všetci z dediny, ba dokonca aj tí, ktorí neboli pozvaní na svadbu.

Príďte sa teda aj vy pozrieť na tradičnú kopaničiarsku svadbu do Gazdovského dvora. Pretože práve svadobné veselie je to najveselšie a najviac uchovávané až do dnešných čias.

Mladú nevestu už v prednej izbe gazdovského domu zapletá do prekrásnej trblietavej party a zeleného venca zapletačka. Ženy pomáhajú pri obliekaní a družice chystajú svadobné pierka. Čochvíľa prichádza ženích so starým svatom a širokou vypýtať mladú nevestu. Starý svat riadi celé svadobné zhromaždenie a široká je zas pravou rukou nevesty . Komoráš sa stará o to, aby mal každý čo piť a jesť. Svadobný rodičia sa tvária vážne, mladomanželia sa tešia na spoločný život a mladí družbovia s družičkami tancujú a výskajú pred muzikou. Pretože na svadobnom veselí nesmie byť nik smutný.

Starý svat v mene ženícha pýta od rodičov nevestu. Tí mu najprv privedú starú babku, potom prvú družičku, či si tú svoju spozná. A až po tejto skúške mu privedú tú pravú. Potom nastane odprosenie od rodičov a po rodičovskom požehnaní sa všetci svorne vyberú k sobášu.

Zo sobáša už prichádza šťastný mladý pár do domu ženícha, kde pokračuje svadobná zábava. Všetci si zajedia tradičných svadobných jedál a potom sa už len zabávajú. Keď prichádza polnoc, ženy berú mladú nevestu so sebou, aby ju vyplietli zo svadobného venca a začepili do ženského čepca. Ženíchovi odopne široká pierko spoza klobúka a všetci ich v tanci prijímajú medzi dospelých ako muža a ženu. Rozveselení svadobčania sa okrem tanca zabávajú rôznymi svadobnými hrami, pri ktorých je vždy veselo.

Dupanie humna - zábava na humne

Na myjavských kopaniciach sa stavali stodoly zo surovej tehly, takzvanej kotovice. Stodola bola viacúčelová hospodárska budova, kde sa uskladňovali poľnohospodárske plodiny a hospodárske stroje a náradie, ktoré gazda používal k práci. Krov stodoly bol urobený z dreva a ako krytina sa používali slamené snopy, ktoré nazývali došky alebo neskôr aj škridla. Stodola mala zväčša dve časti. Pri jej vchode bolo humno, kde sa robili rôzne hospodárske práce a z neho sa prechádzalo do plevinca, kde bola uskladnená slama a plevy.

Keď už bola stodola postavená, bolo treba utlačiť hlinenú podlahu, aby bola pevná a tvrdá. Na nej sa potom po žatve mlátilo obilie. Podlaha v stodole bola z hliny - ílovice, ktorá sa v nízkom sude - škopku nohami miešala s plevami a vodou. Potom sa ňou postupne rukami alebo drevenými doštičkami vymazala celá stodola. Po vrchu ju ešte posypali plevami, ktoré bolo treba dobre udupať. Na záver zvyšné plevy pozametali metlou. Humno sa vymazávalo aj na menších plochách, vždy keď v podlahe vznikli nerovnosti alebo cez rohy sa predrali myši.

Keďže na veľkých gazdovstvách bývali veľké stodoly, pri udupávaní podlahy pomáhala celá rodina. Šikovný gazda to riešil takým spôsobom, že v stodole zorganizoval tanečnú zábavu. Zaplatil muzikantov a gazdiná pripravila niečo zajesť a vypiť pre mládež. Do mechov nachystali ešte plevy, do krhly vodu a počas tancovačky plevy rozhodili po zemi a vodou ju popolievali, aby sa neprášilo. Takýmto spôsobom sa humno udupávalo najpríjemnejšie a zároveň aj najlepšie. Mládež sa tu nie len vyšantila, ale urobila aj kus užitočnej roboty.

Keď sa humno v novo postavenej stodole vymazávalo a udupávalo po prvýkrát, gazda pridával do ílovice okrem pliev a vody aj vajíčko a býčiu krv. Vajíčko bolo symbolom plodnosti, obnovenia života a slúžilo i na ochranu ľudí, zvierat či majetku a býčia krv bola najcennejšou obeťou démonom a zlým duchom.

Predná časť stodoly - humno sa najviac využívala po žatve na mlátenie obilia. Slama z obilia a plevy, ktoré odpadli zo zrna, sa potom uskladňovali v druhej časti stodoly, ktorá sa volala plevinec. Obilie sa mlátilo cepmi a na mlátení sa zúčastňovala celá rodina. Podľa počtu mlatcov boli pri mlátení zaužívané rôzne rytmy a spôsoby mlátenia, podľa toho či už mlátili dvaja, traja, štyria alebo piati mlatci. Šikovní mládenci a niekedy aj dievky si po robote s cepmi i zatancovali a tak vznikol tanec cepoví.

Príďte si teda aj vy vyskúšať takéto udupávanie humna. Zároveň si môžte skúsiť ako sa kedysi mlátilo obilie a popri tom si aj zatancovať a zabaviť sa v stodole na humne. Veď gazda už zjednal muziku!

plagat